Ako jediný líder z členských štátov EÚ pocestuje na oslavy konca 2. svetovej vojny do Moskvy iba slovenský premiér Robert Fico. Tvrdí, že minulosť oddeľuje od súčasnosti. Svojou účasťou však legitimizuje vojnové zločiny Putina a jeho armády a ruskú agresiu na Ukrajine.
Premiér slovenskej vlády Robert Fico ide osláviť porážku fašizmu do Moskvy ako jediný líder z krajín Európskej únie. Svoj postoj obhajuje slovami, že „nebude miešať súčasné obdobie s tým, čo sa dialo v rokoch 1941 až 1945“. Na rozdiel od prezidenta Ruska Vladimira Putina, ktorý tak robí bežne. Faktom však je, že v Moskve Fico podporí vojnového zločinca.
Ako vytrhnúť dejiny z kontextu
Robert Fico sa plánuje zúčastniť na oslavách 80. výročia konca druhej svetovej vojny v Moskve, kde chce vzdať úctu tisícom vojakov Červenej armády, ktorí zomreli pri oslobodzovaní Slovenska, ako aj ďalším miliónom vojnových obetí. Ak na Ficovu cestu uplatníme dobový aj súčasný kontext, zistíme, že obhajoba jeho púte za Vladimírom Putinom je čistým vymývaním mozgov.
Robert Fico pri obhajovaní svojej cesty do Moskvy v posledných dňoch často hovorí o historickej pravde z rokov 1941 až 1945. Výber týchto rokov určite nie je náhodný a je zrejmé, že už týmto tendenčným ohraničením v skutočnosti širšieho historického obdobia začína s dejinami manipulovať sám Fico.
Pred júnom 1941
Urobme si teda krátky exkurz rokmi 1938 až 1945 a ostaňme pri historickom postavení hitlerovského Nemecka a stalinského Sovietskeho zväzu v tomto časovom intervale.
V marci 1938 nemecké jednotky obsadili Rakúsko a pripojili ho k nacistickému Nemecku. Po Mníchovskej dohode v októbri 1938 nemecké jednotky obsadili Sudety. Slovensko následne prišlo o južné územia Viedenskou arbitrážou. Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR, resp. Sovietsky zväz) ešte pred mníchovským diktátom ponúkol Československu pomoc, avšak nebol o pomoc požiadaný.
V marci 1939 Nemecko obsadilo zvyšky okliešteného českého územia, na Slovensku vznikol samostatný štát pod patronátom Nemecka. Prvého septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko, čím sa začala druhá svetová vojna. Útoku na Poľsko sa zúčastnili aj slovenskí vojaci. O 17 dní napadli Poľsko sovietske jednotky a Poľsko bolo rozdelené medzi Nemecko a Sovietsky zväz – presne podľa paktu Molotov – Ribbentrop, prijatého v auguste 1939 nemeckým a sovietskym ministrom zahraničia (jedným z dôsledkov tejto vojny bol masaker – zavraždenie 25-tisíc poľských dôstojníkov policajtov, kňazov a príslušníkov inteligencie v Katyni príslušníkmi sovietskej tajnej polície NKVD a armády).
NA SNÍMKE: Tanky T-34 z éry Sovietskeho zväzu v príprave na vojenskú prehliadku v Moskve.
FOTO: SITA/AP Photo/Alexander Zemlianichenko
Koalícia Hitler – Stalin
Do 22. júna 1941 Nemecko prepadlo a obsadilo Dánsko, Nórsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko a Francúzsko a napadlo Spojené kráľovstvo, ktoré sa však nemeckým, prevažne leteckým útokom úspešne bránilo. Neskôr nemecké jednotky obsadili Juhosláviu a Grécko. V čase od septembra 1939 do júna 1941 Sovietsky zväz zaútočil na Fínsko a obsadil časť jeho územia, anektoval Lotyšsko, Estónsko a Litvu a obsadil Besarábiu (časť súčasného Rumunska). Do 22. júna 1941 boli teda hitlerovské Nemecko a stalinský Sovietsky zväz spojencami. Tisovo Slovensko bolo nemeckým spojencom aj po 22. júni 1941.
Toto sú historické fakty o vojnových udalostiach od marca 1938 do júna 1941, kde má Stalin podobne krvavé ruky ako Hitler. A podobnosť gulagov a koncentračných táborov vôbec nie je náhodná.
Spoločné oslavy
A potom 22. júna 1941 Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz, ale ešte krátko predtým – čo je zvlášť pikantné v súvislosti s Ficovou návštevou Moskvy – sa v hlavnom meste ZSSR konala prvomájová prehliadka, na ktorú sovietsky hostiteľ pozval aj nemeckú generalitu. V čase, keď sa leteckej bitky na strane Anglicka zúčastňovali stovky českých a slovenských letcov a vojakov, boli nemeckí nacisti a sovietski boľševici fakticky „bratmi v zbrani“, niekto by možno aj povedal, že priam dvojčatami.
Pôvodné nemecko-sovietske spojenectvo sa teda skončilo, keď 22. júna 1941 Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz a spojencami sovietskeho diktátora sa postupne stali aj Spojené kráľovstvo a Spojené štáty. Sám Winston Churchill na margo tohto spojenectva v britskom parlamente vyhlásil, že „keby Hitler napadol peklo, o diablovi by som referoval v Dolnej snemovni prinajmenšom priaznivo“.
Jednotka ruských vojačiek počas nácviku vojenskej prehliadky na oslavu Dňa víťazstva nad fašizmom v Petrohrade.
SITA/AP Photo/Dmitri Lovetsky
Zaspatý Stalin
Tak ako Churchill vtedy, aj my dnes vieme, že v tom čase bolo správne postaviť sa na Stalinovu stranu proti Hitlerovi. Vedel to Churchill a vieme to aj my, že bez obetí a vojnového úsilia obyvateľov Sovietskeho zväzu by zrejme Hitler nebol porazený. Vedel to aj Stalin, ktorý spočiatku šokovaný útokom vystúpil v rozhlase až jedenásť dní po napadnutí sovietskeho územia a svojich spoluobčanov, dovtedy terorizovaných stalinskými zločinmi a represáliami, oslovil prvýkrát ako „bratov a sestry“.
Dnes sme si takmer istí, že bez masívnej ekonomickej a vojenskej podpory Spojených štátov by sa Sovietsky zväz neubránil. Obetí nemeckého nacizmu boli desiatky miliónov a tie spomedzi národov Sovietskeho zväzu patrili k najpočetnejším (počty obetí iných národov, najmä židovského, boli tiež desivé). Aj z toho dôvodu je pripomínanie si obetí nemeckého fašizmu úplne opodstatnené a vyňať pred zátvorku obete občanov Sovietskeho zväzu sa jednoducho nedá.
Ale...
Oslobodené a obsadené
Pre občanov krajín, ktorým neraz hrozilo vyhladenie a osud židovského národa a ktoré spod nemeckého útlaku oslobodili jednotky Sovietskej armády, však takisto nie je ľahké vytesniť to, čo nasledovalo po porážke nemeckých okupantov. Jeden totalitný režim bol nahradený druhým – po fašizme prišiel stalinizmus, železná opona, studená vojna.
Kto by nepoznal Churchillov fultonský prejav o železnej opone z roku 1946: „Od Štetína pri Baltiku po Terst pri Jadrane sa spustila krížom cez kontinent železná opona. Za touto čiarou ležia všetky hlavné mestá starobylých štátov strednej a východnej Európy. Varšava, Berlín, Praha, Viedeň, Budapešť, Belehrad, Bukurešť a Sofia. Všetky tieto slávne mestá a národy spadajú do sovietskej sféry, ale aj pod stále narastajúcu kontrolu Moskvy.“
Rok predtým bola na Jaltskej konferencii podpísaná takzvaná Deklarácia o slobodnej Európe, v ktorej sa Spojené štáty, ZSSR a Spojené kráľovstvo zaviazali, že nechajú na oslobodených európskych územiach prebehnúť demokratické voľby a budú pomáhať národom oslobodeným od nacizmu riešiť demokraticky ich politické a hospodárske problémy.
Realita bola zásadne odlišná. Po oslobodení nastúpilo obsadzovanie, okupácia a likvidácia demokratických slobôd, zatiaľ čo pokusy vymaniť sa spod kremeľského jarma boli potlačené tankami (pripomeňme napr. Maďarsko v roku 1956 či Československo v auguste 1968). Trvalo to až do roku 1989, teda do rozpadu ostbloku.
Pred špeciálnou operáciou a po nej
Ak by sme vnímali oslavy porážky fašizmu iba v historickom kontexte rokov 1941 až 1945, dala by sa návšteva slovenského premiéra pri oslave okrúhleho 80. výročia konca druhej svetovej vojny zrejme akceptovať.
Súčasný kontext je však diametrálne odlišný a, či chceme, alebo nie, účasť na moskovských oslavách je predovšetkým akceptovaním ruskej zahraničnej politiky, obhajobou porušovania medzinárodných dohôd (okrem iného aj Budapeštianskeho memoranda), ruskej agresie voči susednej krajine a zločinnej vojny.
Tomuto kontextu a spojeniu s vojnovým zločincom Putinom sa slovenský predseda vlády jednoducho nemôže vyhnúť. Navyše, vinou svojich postojov čoraz viac posúva celú našu krajinu na európsku perifériu a pripravuje ju o európskych spojencov, ktorých potrebujeme oveľa viac ako pofidérne benefity s ruského plynu.
Iste, je celkom možné, že na stretnutí s lídrami Arménska, Azerbajdžanu, Bieloruska, Bosny a Hercegoviny, Brazílie, Burkiny Faso, Číny, Egypta, Etiópie, Guiney Bissau, Kazachstanu, Kirgizska, Konga, Kuby, Laosu, Mjanmarska, Mongolska, Palestíny, Rovníkovej Guiney, Srbska, Tadžikistanu, Turkménska, Uzbekistanu, Venezuely, Vietnamu a Zimbabwe sa Robert Fico inšpiruje, ako vládnuť v krajine s limitovanými demokratickými slobodami.
Alebo možno presvedčí Vladimira Putina, aby ukončil svoje útoky na ukrajinské územie a prinajmenšom uzavrel so svojím západným susedom dlhodobé prímerie, hoci aj na súčasnej bojovej línii, a začal rokovať o budúcich mierových vzťahoch Ukrajiny a Ruska, čo je jediná verzia v tomto vesmíre, ktorá by dala Ficovej návšteve Moskvy pozitívne ocenenie a zásadne by zmenila vnímanie jeho osoby nie ako Putinovho užitočného idiota, ale ako mierotvorcu.
NA SNÍMKE: Ukrajinskí požiarnici likvidujú požiar spôsobený ruským raketovým útokom na ukrajinské mesto Sumy na Kvetnú nedeľu (13. apríla 2025), počas ktorého zahynulo viac ako 30 ľudí, vrátane civilistov a vyše sto bolo zranených. Premiér Fico si predtým zatvára oči a vinu za to, že u našich západných susedov ani po troch rokoch bojov ešte stále nie je mier, pripisuje Ukrajine a jej prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému.
FOTO: SITA/Ukrainian Emergency Service via AP
Zavreté oči Roberta Fica
Ak sa Fico dnes obhajuje slovami, že „nebude miešať súčasné obdobie s tým, čo sa dialo v rokoch 1941 až 1945“, jeho hostiteľ má zásadne iný postoj. Od roku 2022 totiž pravidelne spája oslavy 9. mája s propagáciou ruskej špeciálnej operácie na Ukrajine a obhajuje svoj agresívny útok na susednú krajinu, ktorý doteraz spôsobil desaťtisíce obetí medzi vojakmi aj civilným obyvateľstvom.
Výstižnejšie, ako to formulovalo v jednom zo svojich stanovísk poľské ministerstvo zahraničných vecí, sa zrejme tento text ukončiť ani nedá: „Je (...) ťažko pochopiteľné, že lídri krajín, ktoré sa deklarujú ako stúpenci mieru a odporcovia pokračovania vojenských operácií, sa rozhodnú prijať pozvanie od Vladimira Putina, ktorý vydal rozkaz na útok proti susednému štátu, začal nevyprovokované vojenské akcie a spôsobil tým masové presídlenia obyvateľstva, utrpenie a smrť tisícov ľudí (civilistov aj vojakov), ako aj deštrukciu, únosy civilistov vrátane detí.“
Aj preto sa do Moskvy nechystá žiadny líder krajiny EÚ, tobôž tej oslobodenej a potom obsadenej Červenou armádou. Teda s výnimkou toho nášho...
ILUSTRÁČNÁ SNÍMKA: Navšteva slovenského premiéra na oslavách konca 2. svetovej vojny v Moskve pripomína príbeh osamoteného vojaka, ktorý sa ocitá v izolácii. Z lídrov EÚ bude v Moskve jediný. Nik iný nechce svojou účasťou "legitimizovať" vojnové zločiny ruského prezidenta Putina a jeho armády na Ukrajine.
FOTO: Pexels
