Sociálna poisťovňa na Slovensku má peniaze iba na 10 dôchodkov ročne, na zvyšné tri jej posiela peniaze štát, ktorý si ich požičiava. Počet dôchodcov prudko rastie a s ním aj dlhy Slovenska, lebo sa rodí málo detí. Systém skolabuje, ak vláda neurobí odvážne kroky na ochranu budúcich dôchodkov.
Zraniteľnosť dôchodkového systému sa postupne stáva témou grilovačiek a rodinných osláv. Spektrum pohľadov naň sa rozprestiera naširoko – od ľahkovážneho mávnutia rukou so slovami, že „veď my sa žiadneho dôchodku nedožijeme“, až po trudnomyseľné obavy typu „keď si nenašetríme, v starobe budeme vyberať kontajnery“.
Pritom si nikto nepamätá, že by dôchodcovia na Slovensku niekedy nedostali dôchodky alebo im ich štát znižoval, ako sa to v minulom desaťročí stalo v Grécku alebo Taliansku. Výplaty chodia seniorom pravidelne, ba dokonca aj trinásta navyše, čím sa nemôžu pochváliť ani mnohí zamestnanci.
Husákove deti
Pod pokojným povrchom slovenského dôchodkového systému to však veľmi znepokojivo buble. Počet dôchodcov v krajine tento rok po prvý raz v histórii stúpol nad jeden milión. Toto číslo sa počas najbližších 20 rokov bude prudko zvyšovať, pretože do dôchodkového veku sa dostanú silné ročníky, narodené koncom 60. a najmä začiatkom 70. rokov minulého storočia – tzv. Husákove deti.
Mladých ľudí pritom pribúda v oveľa menšom počte. Čoskoro nastúpi na trh práce silná generácia rokov 2005 až 2010, po nej však nastane rýchly útlm. Negatívny rekord padol vlani: na Slovensku sa narodilo už len 46-tisíc detí – ani nie polovica oproti 90. rokom minulého storočia. To postupne vytvára dieru na trhu práce – nebude mať kto pracovať a živiť seniorov svojimi odvodmi a daňami.
Už teraz na jedného dôchodcu pripadá 3,3 obyvateľa vo veku 20 až 64 rokov. Predpokladá sa, že táto skupina obyvateľstva pracuje, odvádza dôchodkové poistenie a financuje penzistov. Nie je to celkom tak. Táto skupina zahŕňa aj nezamestnaných, pendlerov, dochádzajúcich do zahraničia, pracujúcich načierno, ale aj živnostníkov, ktorí sa často rôznymi okľukami vyhýbajú plateniu sociálnych odvodov alebo si ich umelo znižujú. Nikto z nich do slovenského dôchodkového systému neprispieva toľko, koľko by štát potreboval.
Celkovo ide o zhruba 600-tisíc ľudí, čiže v skutočnosti na jedného dôchodcu prispieva iba 2,7 pracujúceho. Ich príspevky v dôchodkovom fonde Sociálnej poisťovne chýbajú, takže má iba na vyplatenie desiatich dôchodkov ročne, potom jej dochádzajú peniaze. Zaskočiť musí vláda, zo štátneho rozpočtu poisťovni vždy pošle peniaze, aby mohla dôchodcom poslať aj 11. a 12., ba dokonca aj štedrý 13. dôchodok.
Pritom ide o obrovské sumy, ktoré vláda posiela na zvyšné dva dôchodky, aj na ten trinásty. Pre objektivitu treba dodať, že vládna dotácia zahŕňa aj výpadok peňazí, ktoré ľudia posielajú nie do Sociálnej poisťovne, ale do druhého piliera. Práve sporenie v druhom pilieri je však niečo, čo Slovensku v budúcnosti výrazne zníži náklady na dôchodky.
V roku 2023 štátna dotácia do Sociálnej poisťovne po prvý raz prekročila miliardu eur, vlani po zavedení 13. dôchodku išlo až o 2,7 miliardy a podobne to Najvyšší kontrolný úrad odhaduje aj na ďalšie dva roky. Vlani vytvoril tento finančný transfer do Sociálnej poisťovne takmer polovicu celkového deficitu štátneho rozpočtu, na čo si štát, samozrejme, musel požičať.
Talianske škrípanie zubov
Stále menej pracujúcich na stále viac dôchodcov je preto mimoriadne varovnou správou. V roku 2050 by na jedného seniora malo pripadať už len 1,8 Slováka v produktívnom veku. Ak odrátame tých, čo medzičasom zo Slovenska odídu, toto číslo bude ešte výrazne menšie. Štát by potom Sociálnej poisťovni musel každý rok prispievať v miliardách eur a stále viac sa zadlžovať.
Už teraz má Slovensko dlh zhruba 63 percent hrubého domáceho produktu. Ten sa však nedá donekonečna zvyšovať. Príbeh, ako to môže dopadnúť, ak to politici predsa len risknú, zažilo Grécko alebo aj Taliansko. Keď v roku 2009 vypukla finančná kríza, Taliansko už bolo zadlžené na úrovni vyše 100 percent svojho HDP, takže mu investori odmietli požičiavať za priaznivý úrok. Na podobný problém naráža aj Slovensko, pretože potrebné množstvo peňazí mu finančné trhy nepožičajú, a preto sa u nás čoraz viac hovorí o bankrote štátu.
Taliansko sa preto muselo pustiť do reformy svojho štedrého penzijného systému, ktorý v dôsledku prestarnutého obyvateľstva každý rok financovalo novými pôžičkami. Doslova s nožom na krku nastúpila úradnícka vláda ekonóma Maria Montiho – buď zavedie drastické reformy, alebo Taliansko nedostane ďalšie pôžičky a nebude na dôchodky.
Prišla teda Fornerovej reforma – výrazné zvýšenie veku odchodu do dôchodku, jeho naviazanie na strednú dĺžku života a najmä stopnutie vyplácania dôchodkov desaťtisícom ľudí, ktorí odišli z práce do predčasného dôchodku. Reforma im dôchodok zrušila, takže na čas ostali bez príjmu i sociálnych dávok. Aj keď boli tieto krízové rezy veľmi nepopulárne, zachránili dôchodky miliónom penzistov po celej krajine.
Taliansko má však také prestarnuté obyvateľstvo, že musí naďalej dopovať dôchodkový systém pôžičkami. Jeho dlh sa podľa Eurostatu v tomto roku vyšplhal už na 138 percent HDP a po Grékoch patria Taliani k najväčším hriešnikom Európskej únie. V dlhovom pásme nad 100 percent HDP sa pohybuje aj Francúzsko, Belgicko a Španielsko, čo je hrozbou pre dôchodcov v týchto krajinách.
Česko to robí rozumnejšie
Slovensko je so svojimi 62,8 percenta zatiaľ v strede rebríčka, no problémom je, že dlh rastie veľmi prudko. Dôvodom sú najmä výdavky na dôchodky, ktoré sa tento rok zvýšili už na 9,5 percenta HDP, kým v roku 2022 to bolo ešte len 8 percent, ako uvádza Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ). Potom však prišli populistické kroky na zvyšovanie dôchodkov, ktoré systém urobili neudržateľným.
Marek Porubský, vedúci oddelenia dlhodobej udržateľnosti RRZ, v rozhovore pre Denník N vysvetľuje, že dôchodky na Slovensku od roku 2019 vzrástli najrýchlejšie v EÚ. Štát musí na ne dať každý rok o 2 miliardy eur viac ako predtým. Máme pritom ešte šťastie, že sme mladá krajina – ak by sme mali toľko dôchodcov ako Taliansko, stálo by nás to ďalších 5 miliárd navyše.
Priemerný dôchodok po započítaní 13. dôchodku, ktorý je zhruba 757 eur, sa už dostal na 63 percent čistej priemernej mzdy, čo je vysoká hodnota. Bez 13. dôchodku by to bolo 59 percent priemernej mzdy, čo by podľa M. Porubského bolo tiež veľmi vysoko.
Jeho výpočet ukazuje, že Slovensko vypláca dôchodky nad svoje pomery. Ak sa chce priblížiť ich úrovni vo vyspelých krajinách, malo by to dosiahnuť rastom ekonomiky a miezd, nie zvyšovaním dlhov. Krajina je stále vo fáze, keď by mala skôr odkladať peniaze na časy, keď bude dôchodcov oveľa viac a pracujúcich výrazne menej.
Bývalý rektor Vysokej školy ekonomickej v Prahe Richard Hindls si myslí, že v Českej republike je najväčším problémom dôchodkového systému politická nestabilita, keď nasledujúca garnitúra mení to, čo zaviedla predchádzajúca. „Mladí ľudia, ktorí by mali vstupovať do systému pripoistenia, to nerobia, lebo tomu nedôverujú, stále sa to mení,“ vysvetľuje.
Udržateľnosť českých dôchodkov nie je podľa neho v kritickom pásme, pretože úpravy, ktoré vláda urobila, prinesú určité úspory. Počíta sa s tým, že v budúcnosti bude nedostatok peňazí v systéme financovať štát z pôžičiek. Česko však podľa neho má v tejto oblasti ešte dostatočný vankúš – jeho dlh je len 43 percent HDP a rastie iba pomaly, má teda rezervu do budúcnosti.
Odvaha verzus populizmus
Niet pochýb, že na nezodpovedné míňanie požičaných peňazí na nadštandardné dôchodky Slovensko raz doplatí. Práve budúci dôchodcovia dostanú výrazne nižšie dôchodky a budú si musieť zvyknúť na nižší životný štandard. Stále však nie je neskoro a bezhlavú jazdu proti múru možno zastaviť.
Žiada si to však odvážne opatrenia. K nim patrí najmä adresné vyplácanie, a teda aj obmedzenie 13. dôchodkov či predčasných dôchodkov, rýchlejšie zvyšovanie dôchodkového veku a pomalšie dvíhanie dôchodkov.
Naopak, stabilite systému škodí obmedzovanie druhého piliera. Ten je vlastne pre štátny dôchodkový systém úľavou, pretože na jeho účastníkoch Sociálna poisťovňa šetrí, keď im z prvého piliera vypláca o niečo nižší dôchodok. Podľa Porubského tak druhý pilier už tento rok odľahčí štát o 70 miliónov eur a toto číslo sa bude každý rok rýchlo zvyšovať.
Je čas začať myslieť na budúcnosť, ktorá o 20 rokov čaká dnešných štyridsiatnikov a päťdesiatnikov. Je takmer isté, že Husákove deti budú musieť pracovať do sedemdesiatky. Ak chce vláda zaručiť, že o pár rokov nebudú dôchodcovia hladovať, musí sa k tomu už dnes postaviť zodpovedne a nevykrádať ich budúcnosť len preto, aby si kúpila súčasných dôchodcov a vyhrala ďalšie voľby.
